V decembri 2014 bol menovaný za generálneho vikára Opus Dei Mariano Fazio (Buenos Aires, 1960). Doktor filozofie a magister histórie, osobný priateľ pápeža Františka, sa rozhodol stráviť dni odpočinku a formácie v Galícii, pretože jeho starí rodičia z matkinej strany pochádzajú z Laxe (A Coruña). „Chcel som si prehĺbiť vedomosti o svojich koreňoch a hneď od prvej chvíle som sa cítil ako doma“, hovorí.
Počas týchto dní býval na internáte La Estila de Santiago a navštívil mnoho miest. Dokonca prešiel aj jednu etapu Camina (Svätojakubskej púte). Priznáva sa: ,,Žasnem nad prírodnými a kultúrnymi krásami Galície, ale hlavne si myslím, že je tu jeden duchovný poklad, a to sú pozostatky apoštola“.
Ako vnímate ako Argentínčan a Latinoameričan Františkov pontifikát?
Je to požehnanie od Boha. Ako veriaci si myslím, že každý pápež je taký, akým ho chce mať Duch Svätý v danom období Cirkvi. Svet prechádza obdobím nadmerného individualizmu, nestability, násilia a pápež ponúka blízkosť, milosrdenstvo a súcit. Je to posolstvo, ktoré oslovuje mnohých ľudí, aj tých, ktorí sú od Cirkvi veľmi vzdialení.
Pápeža ste poznali ešte pred jeho zvolením a ste v jeho blízkosti. Zmenil sa v niečom?
Je to ten istý človek, rovnaký hlboký život, na to sa veľmi nepoukazuje, ale všetko čo robí a všetky jeho gestá majú svoj pôvod v úzkom spojení s Bohom. Takto to už bolo v Buenos Aires. Vždy som obdivoval jeho schopnosť kázať. Po každej kázni som si zapamätal tri myšlienky. A teraz to môžeme pozorovať aj v rovine všeobecnej. V Buenos Aires bol zdržanlivejší, bojácnejší. Pri spoločenských stretnutiach nebol rád v strede pozornosti. Myslím si, že po zvolení tento svoj ostych prekonal a celú svoju osobnosť vložil do služby univerzálnej Cirkvi.
Aký je vzťah Opus Dei k tomuto pápežovi, ktorý je charakterizovaný ako príliš progresivistický, napríklad čo sa týka homosexuality?
Od chvíle, keď som sa s ním spoznal v roku 2000, mám k nemu bezvýhradné sympatie. Vždy si vážil posolstvo Opus Dei – posväcovanie uprostred sveta. Niekoľkokrát dal najavo svoje antiklerikálne postoj, teda že Cirkev nie sú len kňazi, a že nielen oni majú evanjelizovať. My všetci máme uprostred sveta dávať možnosť iným ľuďom spoznávať Krista. A to je i posolstvo Opus Dei, preto ten súlad. Na druhej strane mám skúsenosť, že kedykoľvek som požiadal o schôdzku so Svätým Otcom, otvoril mi dvere s dôverou a blízkosťou, ktorú si nezasluhujem.
Aká je situácia Opus Dei vo svete?
Dielo sa nachádza uprostred sveta, jeho posolstvo je posväcovanie sveta, a preto sú pred nami rovnaké výzvy, aké majú i tí, ktorí chcú žiť svoj život v sekularizovanom svete v súlade so svojou vierou. Vďaka Bohu je nás viac než 90 000, sme v sedemdesiatich krajinách a pripravujeme ďalšie rozširovanie Diela. Súčasne si tiež uvedomujeme, ako akákoľvek iná cirkevná inštitúcia, že zo sociologického hľadiska je odovzdávanie kresťanského posolstva ťažšie.
Napísali ste veľa kníh o sekularizácii moderných spoločností. Čo súdite o tomto fenoméne?
Sekularizácia v tom zápornom zmysle slova znamená organizovať súkromný, spoločenský a kozmopolitný život bez ohľadu na Boha, ako keby Boh neexistoval. Tento prístup vytvára duchovnú púšť, smútok, úzkosť, pesimizmus a depresiu, pretože, ako hovorí sv. Augustín, sme stvorení pre Boha, Ale existuje tiež sekularizácia pozitívna, ktorú som už viackrát nazval odklerikalizovaním. Znamená to, že máme vyvodiť závery z Evanjelia, kde sa hovorí dávať cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo patrí Bohu. Rozlišovať náboženstvo a politiku, Cirkev a štát. Rozlišovať ale neznamená stavať sa proti. Všetci musíme spolupracovať na dobre spoločnosti, ale každý na svojom mieste. Toto rozlišovanie prostredia, oddelenie Cirkvi a štátu, je niečo hlboko evanjeliové, pretože klerikalizmus nie je kresťanský.
Máte pocit, že mierumilovný ateizmus bol nahradený útokmi proti Katolíckej cirkvi?
Pán povedal, že tí, ktorí ho budú nasledovať, budú trpieť, a že každý musí na seba vziať svoj kríž, a že učeník nie je nad svojho pána. A preto ak Pán bol odsúdený na smrť nespravodlivo, kresťania, ktorí ho chcú zblízka nasledovať, budú trpieť tiež. Evanjelium, kríž, je znamením protivenstva a dôležité je, že soľ nesmie stratiť svoju slanosť a my, kresťania, ako hovorí Pán, musíme byť svetlom sveta.