Pastorácia rozvedených dáva nádej a uzdravuje
23.07.2016 18:45Dokument O pastorácii rozvedených a znovuzosobášených, ktorý vydala Kongregácia pre náuku viery v roku 1988, aj v súčasnosti vyvoláva vo verejnosti šum. Na otázky, ktoré prichádzajú do redakcie KN, odpovedá LADISLAV CSONTOS SJ (64) z Teologickej fakulty Trnavskej univerzity.
Ako jezuitský kňaz sa venujete problematike rozvedených. Dokument O pastorácii rozvedených a znovuzosobášených napriek hlasu médií, že „neprináša nijaký pokrok“, prijímate ako užitočnú pastoračnú pomôcku.
Dokument O pastorácii rozvedených a znovuzosobášených stojí na dvoch pilieroch: na jasnom učení Katolíckej cirkvi o sviatostnom manželstve a rodine a na odporúčaniach Jána Pavla II. z apoštolskej exhortácie Familiaris consortio o potrebe individuálneho pastoračného prístupu k jednotlivým prípadom stroskotania na ceste manželského a rodinného života. Rozvedení a znovuzosobášení veriaci zostávajú členmi Božieho ľudu v Cirkvi a sú s ňou spojení sviatostným putom svätého krstu; majú pocítiť Kristovu lásku a materskú blízkosť Cirkvi. Pastoračná starostlivosť im dáva pocítiť teplo spoločenstva a možnosť aktívne sa zúčastňovať na živote Cirkvi. Zmyslom pastorácie rozvedených a znovuzosobášených veriacich je, aby nikdy nestratili nádej na dosiahnutie spásy.
Otázky, ktoré laická verejnosť Cirkvi predkladá, sa redukujú na možnosti rozvedených pristupovať k svätej spovedi a svätému prijímaniu. Prečo sa týmto veriacim upiera dar týchto sviatostí?
Táto laická otázka vychádza z redukovaného pohľadu na život Cirkvi, zužuje život veriaceho katolíka iba na pristupovanie k svätej spovedi a svätému prijímaniu. Život katolíka sa však živí prijímaním z obidvoch stolov, ktoré sa ponúkajú v liturgii svätej omše, zo stola Božieho slova a zo stola Eucharistie. Stôl Božieho slova zostáva prestretý pre všetkých pokrstených, ba i nepokrstených, teda aj pre rozvedených a znovuzosobášených. Nielen v liturgii, ale aj v osobnom duchovnom živote sú v novej rodine pozvaní, aby čerpali z tohto prameňa viery. Sväté písmo privádza bližšie k Bohu, z neho sa živí viera Cirkvi i osobná viera každého veriaceho. Rovnako sú pozvaní, aby sa zúčastňovali na živote farského spoločenstva a podujatiach kresťanskej lásky konaním skutkov telesného a duchovného milosrdenstva. Objektívne však ich stav a životné okolnosti sú v rozpore s tým zväzkom dokonalej lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorý sa práve v Eucharistii naznačuje a uskutočňuje. V budúcnosti, ak dokážu žiť ako brat a sestra, môžu prostredníctvom účasti na Kristovom kríži dospieť k dokonalej jednote s Kristom, ktorá sa naplní aj v prijímaní sviatosti zmierenia a Eucharistie.
Cirkev vyslala signál, že rozvedení, ako aj tí, ktorí sa druhý raz civilne zosobášili, majú miesto v spoločenstve veriacich. Medzi týmito dvomi skupinami (rozvedení, rozvedení a znovuzosobášení) je však z morálneho hľadiska značný rozdiel. Ako sa to odlišuje v pastorácii?
Základný rozdiel je v tom, či terajším spôsobom života zotrvávajú vo vernosti sviatostnému manželstvu napriek tomu, že životné okolnosti znemožnili spoločný život, alebo z rozličných dôvodov vstúpili do druhého zväzku, ktorý zásadne protirečí sviatostnému záväzku. Z toho vyplývajú aj širšie možnosti rozvoja kresťanského života pre tých, ktorí neuzavreli nový civilný zväzok. Ich stav sa podobá stavu cirkevnej odluky pri trvaní zväzku, keď miestny ordinár pre vážne dôvody (napríklad ak niektorý z manželov vytvára veľké nebezpečenstvo pre dušu alebo pre telo druhej manželskej stránky alebo detí, alebo ináč sťaží spoločný život) dovolí odluku a nevinnej stránke riadne prijímať sviatosti. Stav rozvedeného sa podobá stavu pozostalého po úmrtí blízkej osoby. Takého človeka treba prijať s milosrdnou láskou bez toho, aby sa hľadal vinník alebo podiel spoluviny; uchrániť zraneného človeka od rozjatrovania rán, ktoré sa otvorili v rozvodovom konaní. Dôležitú úlohu v tejto fáze zohrávajú laici z farského spoločenstva, ktorí sú ochotní takého človeka počúvať a umožniť mu, aby si „vylial dušu“. Držme sa evanjeliových zásad: „Nesúďte, aby ste neboli súdení“ (Mt 7, 1), lebo Ježiš „neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť“ (Jn 12, 47). Úlohou pastorácie je priložiť hojivú náplasť Božieho slova na rany rozvedeného, ktorého Boh neprestal milovať napriek jeho zložitej situácii. „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mt 9, 13). To má prežiť pri stretnutí so spoločenstvom a s kňazom.
Rozvod po prijatí sviatostného manželstva a civilný sobáš rozvedených z hľadiska kresťanskej morálky znamená poraniť vernosť a nerozlučiteľnosť manželstva a vedome žiť v hriechu s ďalším partnerom. Ako a v čom môže kňaz duchovne sprevádzať a usmerňovať takúto dvojicu?
Situácia rozvedených a znovuzosobášených je oproti rozvedeným, ktorí žijú osamelo zvyčajne s deťmi, zásadne iná z dôvodu ich života, ktorý je v rozpore s vernosťou záväzkom sviatostného manželstva. Dôvody na to môžu byť rozličné, predovšetkým je to povinnosť starostlivosti o deti, ktoré z takého zväzku povstali, a tiež aj ťarcha samoty a neschopnosť niesť tento kríž. Týmto veriacim nie sú odopreté prostriedky spásy, ku ktorým patrí duchovné sprevádzanie. Zmyslom každého duchovného sprevádzania je napomáhať veriacemu k rastu a dozrievaniu osobnej viery. V pastorálnej psychológii sa odporúča aktívne počúvať. Dobrý duchovný vodca nie je ten, kto veľa hovorí, ale ten, kto vie počúvať a vnímať, ako sa Duch Svätý dotýka duše, ktorá je na ceste k Bohu. Keď sa vo svedomí rozvedeného katolíka objavia pochybnosti o platnosti jeho sviatostného manželstva, treba mu pomôcť pri podávaní žiadosti o preskúmanie jeho platnosti.
Duchovní pastieri nezabúdajú na opustené manželky s deťmi, ktoré ich manžel a otec opustil napríklad pre inú ženu a uzavrel nové manželstvo. Ako to vnímate v pastoračnej oblasti spojenej s duchovným uzdravovaním?
Do manželstva vstupujú dvaja: muž a žena. Tak je to aj po rozvode. Nejde iba o problém opustenej manželky a detí. Často sa zabúda na mužov, podobne ako pri potratoch, kde majú azda väčšiu zodpovednosť ako „krkavčie matky“.
Zachovať vernosť aj po manželskej odluke, v zmysle cirkevného práva, je pre veriaceho/veriacu možná a hrdinská cesta.
Žiť kresťansky značí nasledovať Ježiša Krista. Žiaľ, zabúdame na fakt, že kto chce ísť za ním, má vziať svoj kríž, a tak ho nasledovať (porov. Mt 16, 24). To platí aj vo sviatostnom manželstve, kde si snúbenci sľúbili vernosť v šťastí i nešťastí, zdraví i chorobe. Pochopiť a prijať Kristovu vernosť je kľúčom na riešenie väčšiny problémov kresťanských manželstiev.
Nemožno v tejto citlivej oblasti nespomenúť deti rozvedených rodičov a ich cestu vnútorného uzdravovania.
Deti rozvedených rodičov nemajú jasné príklady otca a matky, ako aj ich harmonického manželského vzťahu. Preto je potrebné, aby vo farskom spoločenstve zažili skúsenosť opravdivého otcovstva, ktoré matka nedokáže sprostredkovať. Vhodné je, keď sa neúplné rodiny neizolujú, ale zapájajú sa do života spoločenstiev rodín.
Rozvedení, ako aj civilne znovuzosobášení, nemôžu – ako nám čitatelia o tom píšu – čítať čítania alebo katechizovať. Prečo?
Obmedzenie pre rozvedených a znovuzosobášených vychádza z toho, že by mohlo dôjsť k omylu, že Cirkev schvaľuje takýto spôsob života. V súkromnom a rodinnom živote sú však povolaní k rodinnej katechéze a spoločnému čítaniu a uvažovaniu o Božom slove.
Pre rozvedených a znovuzosobášených sa už aj na Slovensku uskutočňujú duchovné cvičenia. Aký je ich obsah?
Duchovné cvičenia sa organizujú pre obe skupiny – pre rozvedených i pre znovuzosobášených, a to oddelene, vzhľadom na rozsah možností účasti na sviatostnom živote. Sú u saletínov v Chrenovci-Brusne a v Centre pre rodinu na Sigorde pri Prešove. Obsahom je prijatie, ohlasovanie spásy v Božom slove, povzbudenie vo viere, diskusie na aktuálne témy, napríklad o platnosti manželstva, odpustení, výchove detí či osobnom duchovnom raste.
V súvislosti s pastoráciou rozvedených ste sa venovali aspektu obnovenej spirituality pokánia. Prečo?
Súčasná prax pokánia je prispôsobená spiritualite častého svätého prijímania a rýchleho odpustenia, bez väčšieho dôrazu na obrátenie. Starokresťanská spiritualita pokánia vychádzala z potreby odpustenia zapretia viery. Rozhrešenie sa udeľovalo až po vykonaní pokánia, ktorého dĺžka sa stanovila aj na vyše pätnásť rokov. Bol to vnútorný návrat pre tých, ktorí zapreli vieru a obetovali modlám. Podrobili sa eucharistickému pôstu, mali však otvorený prístup k stolu Božieho slova.
V pastorácii rodín, na záchranu rozpadajúcich sa manželstiev či pomoc rozvedeným jestvuje vákuum – chýba sieť centier pre rodinu, tímová práca kňaza a odborníkov, nezáujem médií o rodinnú problematiku či niečo iné?
Zlepšiť by sa mohlo veľa. Stačí, aby každý kňaz, odborník i laik na svojom mieste urobili aspoň niečo z toho, čo môžu, aby s láskou vypočuli týchto ľudí, aby ich neodsúdili, ale povzbudili vo viere a neodopreli im spoločenstvo. Potom sa nájdu aj takí, ktorí utvoria tím.
Domáca cirkev ako súčasť spoločenstva Cirkvi
Ladislav Csontos SJ popri pedagogickej a vedeckej práci na akademickej pôde vníma pastoráciu rozvedených a znovuzosobášených ako ďalšiu misiu. Pre KN povedal: „Už ako mladého vysokoškoláka ma fascinoval Druhý vatikánsky koncil svojím hľadaním znamení čias ako výziev pre činnosť Cirkvi. V tom čase to bola akademická mládež a podpora apoštolátu laikov. Dnes sa mi vidí, že je to desocializácia spoločnosti, priveľký individualizmus, ktorý škodí manželstvu a rodine. Cirkev však vo svojej podstate je spoločenstvo, ktoré sa najplnšie prejavuje v eucharistickom slávení a žije v domácej cirkvi v rodine. Práve v tom ma obohacuje pastorácia rozvedených, ktorí bytostne volajú po spoločenstve, ktoré je založené na hustej sieti vzťahov.“
Krízy v manŽelstve moŽno prekonať vierou
Pápež František na margo synody o rodine povedal, že synoda nie je parlament, ale priestor, aby Duch Svätý mohol konať, a že základné pravdy o sviatosti manželstva – jeho nerozlučnosť, vernosť a služba životu – sú trvalo platné. Zrejme svet, azda i veriaci potrebujú hlbšie objavovať manželstvo ako sviatosť? Ladislav Csontos SJ vysvetlil: „Podľa mojich postrehov nie je najlepšie manželstvo, v ktorom nedochádza ku konfliktom a krízam, ale to, v ktorom je doma spoločná modlitba, odpustenie, vzájomná podpora a sila prekonávať krízy pomocou viery. Sviatostné manželstvo je každodenným stretávaním sa s Bohom a prežívaním Božej prítomnosti spolu s Kristom, ktorý je nepretržite dvadsaťštyri hodín denne s manželmi od okamihu ich sobáša. On sa im zaviazal, že ich nikdy neopustí, tak ako neopúšťa svoju Cirkev.“
